Interview s Dušanom Zajacom

Asi klasická otázka ako si vlastne dostal k lezeniu?
Veľmi rád som sa túlal prírodou, mal som rád turistiku, čundre spojené s akýmkoľvek dobrodružstvom aj horolezeckým, a to chýbal už len krok k tomu aby som sa stal horolezcom.

Tvoje začiatky? S kým a kde?
Niekedy koncom roku 1982  na strednej škole, sme sa so spolužiakom Milošom Skatulkom rozhodli lezenie vyskúšať tak naozaj, nie len ako vysokohorskú turistiku a "akekoľvek vertikálne dobrodružstvo". Tak sme prišli na ukončenie sezóny do Manínskej úžiny, medzi horolezcov z Považskej Bystrice. Po tejto akcii som začal tušiť, že horolezectvo je to, čo chcem robiť a to čo poznačí moje ďalšie bytie... Mal som veľké štastie na skvelých ľudí a dobu, kedy som začínal. Perfektní lezci a kamaráti, ktorí viedli moje začiatočnícke kroky, a predovšetkým môj triedny zo strednej školy Peter Ipser, Ferko Piaček, Pišta Holko, Jaro Zábojník, Laco Makay ml. A mal som hlavne skvelého lektora na cvičiteľskom a inštruktorskom kurze, Tibora Šnajdára, vďaka ktorému som nastúpil cestu, ktorou sa snažím viesť aj svojich žiakov - cestu bezpečného lezenia, tolerancie a harmónie.

Čo znamená v tvojom živote lezenie, ovplyvnilo ta niečo, niekto?
Lezenie pre mňa znamená spôsob života, spôsob života súčasný. Neznamená to, že by som bez lezenia nemohol žiť. Je to len jedna z možností ako plnohodnotne prežiť život, alebo jeho časť.

Čo ma najviac ovplyvnilo, alebo ovplyňovalo?
V začiatkoch to boli skvelí ľudia, o ktorých som už hovoril. Potom doba keď som začínal a mal to šťastie prejsť niečím ako revolúciou horolezectva - od naväzovania na hruď dračím uzlom, cez lezenia na statických lanách, prvé sedacie úväzy, kvalitné karabíny.... No najviac ma smerovali a smerujú vlastné zážitky a skúsenosti. Najväčším zlomom v lezení a v myslení bol rok 1992, kedy som po ťažkom úraze prehodnotil svoje dovtedajšie "fungovanie". Vtedy nastal zásadný obrat - od "odvahy nič netušiaceho" k vedomému zmierňovaniu a odstraňovaniu rizík....

Ako vznikla myšlienka robiť horoškolu a prečo?
S myšlienkou horoškoly som sa začal pohrávať v momente, ked som kúpil chalupu v Záskalí - medzi Manínskou a Kostoleckou úžinou, a byť zamestnaný sa pre mňa stávalo čoraz ťažším... Dovtedy som chodieval ako cvičiteľ, neskôr ako externý inštruktor školiť začiatočníkov pre SHS JAMES. O školeniach a kurzoch, a hlavne o vedomostiach a praktických zručnostiach frekventantov som postupne začal mať inú predstavu, a tak som do toho  naraz hupol a založil som prvú privátnu horoškolu na Slovensku.

Prečo práve Rockstar?
S názvom horoškoly som sa pohrával dosť dlho. Priznám sa, že ma ovplyvnila aj doba anglických názvov... Tak vznikol názov Rock Star, čo znamená Skalná hviezda, hviezda ktorá "zažiari na horolezeckom nebi" v znamení prvenstva bezpečnosti, metodiky, odbornosti a kvality výuky.

Začiatky asi ako všetko boli ťažké, nemal si občas toho všetkého dosť a nechcel si to zabaliť?
Povedal by som, že nie len začiatky boli ťažké, ale ani súčastnosť nie je ružová... Tí, čo podnikajú ako živnostníci, vedia o čom hovorím... V každom prípade, už tretí rok robím len horoškolu a všetko, čo s tým súvisí. Dá sa touto činnosťou uživiť, no nie je to na žiadne vyskakovanie, ani žiadne zarábanie miliónov. Je pravda, že som bol niekoľkokrát tak na dne, hlavne finančne, že myšlienka zamestnať sa a "mať kľud" ma úspešne prenasledovala. Vždy som toto obdobie nejakým spôsobom preklenul, a som tomu rád...

Ako vnímaš momentálne veľký boom v lezení. Veľa ludí na skalách? Neporiadok? Nedodržovanie pravidiel…
Veľký boom v lezení ? Priniesla to doba. Ľudia chcú adrenalin a neviem čo všetko, väčšina chce byť free, cool, in, Každý chce tú čerešničku z vrcholu tohto koláča, ale s minimálnym úsilím. Je to trend a nielen v lezení. Postrádam v tom ducha, filozofiu, fairplay. Asi som staromódny ale vďaka tomu ešte stále leziem a žijem. Asi najviac ma však mrzí ignorancia a arogancia "lezcov" nie len k sebe samým, ale aj k druhým a aj k samotnej prírode. Naozajstných horolezcov z tohoto kvanta vzíde len veľmi málo a koniec koncov, väčšina "frikulinov" stejne skôr alebo neskôr s lezením skončí. Otázne je, čo po sebe zanechajú....

Čo myslíš čo je najväčšia chyba v dnešnej dobe začínajúcich lezcov…
Chyba? Myslím, že chyba nie je v nich ale v nás, v tých, ktorí by im mali lezenie predstaviť. Hovorím o plnohodnotnom lezení - o horolezectve, o bezpečnosti, potrebných znalostiach, o zodpovednosti, naozajstnom priateľstve... , nie o nejakej časti (tej čerešničke z vrcholu koláča), o číslach, frajerine ... . Jediné čo by sa dalo považovať za chybu je, že väčšina nováčikov nemá záujem sa poučiť, jedine ak, tak na vlastných chybách, čo pre niektorých môže byť neskoro.   Prirovnal by som to k jazde autom bez znalosti dopravných predpisov... Pozitívne je, že sa majú kde učiť, samozrejme ak prejavia záujem. Potom záleží už len na tom od koho a čomu. Tu vyvstáva problém v tom, že v dnešnej dobe je veľa tých, ktorí ponúkajú "horoškolu" alebo "horolezecké" kurzy za "dobrý" peniaz a vo veľa prípadoch im chýbajú základné metodické informácie, vedomosti a návyky. Takže pri výbere učiteľa je dobré pozerať hlavne na poskytovanú kvalitu, nie na cenu.

Čo si myslíš o udávaní smeru v horolezectve? V lezení na skalách?
Myslím, že smer je jasný. Dalo sa to predpokladať, že spôsob lezenia na skalách, vysoké obtiažnosti, RP prelezy, rýchlostné prelezy..., budú postupne realizované vo veľkých stenách a vysokých horách( Pamír, Himaláje). Je to prirodzené a tento trend bude stále postupovať. Myslím, že potenciál možností je nevyčerpateľný pre jeden ľudský život. Tento trend skončí v momente, keď človek vyčerpá všetky svoje fyzické aj duševné možnosti a možnosti realizovania horolezeckých cieľov. Čo bude potom? Ťažko povedať, možno príde na rad vyváženosť, harmónia... pojednáva o tom horolezecká etika a filozofia... Že by bola taká nadčasová? Nechajme sa prekvapiť...

Tvoj sen lezecký ale aj životný?
Tak najprv ten lezecký: liezť do konca svojho života. No a teraz životný : žiť naplno pre seba aj pre všetkých, ktorí ma potrebujú a mať všetko, čo k životu potrebujem.

Aký je tvoj najhorší a naopak najlepší zážitok v lezení?
Najhorší zážitok som mal pri lezení v deň, keď som zistil že nie som nesmrteľný.
Najlepší? Keď som to prežil a mohol som znovu liezť, ale inak.

Plány do budúcnosti? (lezecké, súkromné)
Byť najlepším Inštruktorom a učiteľom lezenia, dobudovať horoškolu, viac liezť pre seba, napísať knihy o lezení, metodike a bezpečnosti. Z tých súkromných plánov - všetko skĺbiť tak, aby som mal čas aj na rodinu.

Prečo myslíš, že vo Vysokých Tatrách bolo posledne tak veľa horolezeckých neštastí? Dá sa to predvídať alebo nejako tomu predchádzať?
Je to tým, že väčšina lezcov, čo do Tatier prídu, nie su pripravení ani vedomosťami, ani technicky, a vo veľa prípadoch ani výstrojom na to, aby tu mohli podnikať. Tatry nie sú skalky. Vyžadujú si, aby človek vedel oveľa viac, ako cvakať expresky do nitov a borhákov, a občas založil "nejaký" vklínenec. To, že k nešťastníkom patria z času na čas aj skúsení horolezci, hovorí o tom, že lezenie v horách nie je žiadna sranda a akékoľvek zaváhanie, metodická chyba alebo omyl môže byť osudným.

Odkaz pre čitateľov (horolezcov, lezcov)?
Všetkým prajem, aby v lezení objavili niečo viac, ako sa na prvý pohľad ponúka. Niečo, čo ich posunie dopredu nielen v lezení, ale aj v živote a v myslení...

Na otázky odpovedal Dušan Zajac, inštruktor horolezectva a majiteľ horoškoly Rock Star. Viac info o horoškole nájdete na stránkach www.rockstar.sk

Autor článku: Juraj Kožiak, lezec@lezec.sk

Súvisiace články:
Interview s Janom Horákom - Kyrgyzstan expedition
V lavíne človek nezmôže nič